Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Nitra

Nie je umením dokázať týmto deťom, že niečo nevedia, ale je umenie dať im príležitosť ukázať, že niečo vedia.

 

 

ZÁKLADNÉ ODPRÚČANIA PRE PRÁCU S DEŤMI SO ŠPECIFICKÝMI PORUCHAMI UČENIA

   

Diktát 

Písanie diktátov u detí so špecifickými vývinovými poruchami učenia výrazne obmedzujeme,

dávame prednosť ústnemu overovaniu znalostí dieťaťa alebo vo forme doplňovania do predpísaného textu, prípadne testovej forme,

využijeme počítačové programy.

 

Dieťa trpiace dyslexiou má totiž ťažkosti pri kontrole napísaného, pretože pomaly,

namáhavo a často nesprávne číta; dysgrafické dieťa zasa pomaly a s ťažkosťami píše, a pretože sa príliš sústredí na grafický prejav, nestihne sa sústrediť aj na gramatické javy; dieťa trpiace dysortografiou máva v diktátoch ťažkosti výraznejšie – špecifické poruchy plynúce z porúch sa často viažu s nešpecifickými – opäť preto, že sa dieťa príliš

sústredí na jemu známe ťažkosti a gramatické javy príliš nestíha, alebo nezvláda správne odôvodniť a napísať. Pri písaní diktátov u detí s týmito poruchami sa potom riadime nasledujúcimi zásadami:

 

- dieťa píše len to, čo stihne napísať. Na tomto spôsobe sa s dieťaťom dopredu dohodneme, dieťa tak nie je stresované strachom z toho, že nestihne napísať celý diktát. Zlepší sa tak aj úprava napísaného diktátu a zníži počet pravopisných chýb, pretože dieťa má na napísanie diktátu a jeho kontrolu dostatok času. Deti trpiace poruchami učenia mávajú často ťažkosti v grafomotorickom tempe, bývajú preto výrazne pomalšie ako ostatní žiaci

- dieťa píše tak, že vynecháva každú druhú vetu textu, má tak možnosť dokončiť a skontrolovať si pôvodnú vetu, zatiaľ čo ostatní píšu ďalej

- nechať dieťaťu dyslektickú tabuľku, kde sú farebne („mäkkými a tvrdými“ farbami) odlíšené mäkké a tvrdé

- spoluhlásky (dieťa sa s ňou ale vopred musí naučiť zaobchádzať a rýchle sa v nej orientovať),

- diktát pripraviť ako doplňovačku, k doplňovaniu je možné použiť aj pracovné fólie, alebo dať k doplneniu nie celý diktát, ale len tie slová, pri ktorých sledujeme určitý pravopisný jav (eliminujeme tak nárast zbytočných špecifických chýb plynúcich z poruchy)

- poskytnúť dieťaťu dlhší čas na kontrolu napísaného, zbierať mu zošit ako poslednému

- využívať možnosti priebežného slovného hodnotenia (známkou hodnotiť len v prípade, že sa dieťaťu diktát podaril“), zaznamenať počet chýb,

- ak to dokážeme, odlíšiť špecifické chyby plynúce z porúch (napr. vynechávanie písmen, znamienok,

- nesprávne použitie i/y v slovách so slabikami di-ti-ni/dy-ty-ny atď.) od nešpecifických a označiť ich pomer (napr.6 špecifických chýb, 1 nešpecifická),

- nenútiť dieťa k opravám klasickým spôsobom, ale zaviesť zošit na evidenciu chýb, kde predpíšeme slovo správne – rodičia aj dieťa tak ľahšie získajú prehľad o tom, v čom dieťa najčastejšie robí chyby a môžu slová pri domácej príprave precvičovať; robíme tak aj preto, že pri klasických opravách sa stáva, že dieťa stále opakuje rovnakú chybu, a tým si fixuje nesprávny tvar slova, výrazne podčiarknuť slová napísané správne, chyby neopravovať červenou – takto zvýraznený nesprávny tvar má dieťa tendenciu si zapamätať

- diktát dopredu precvičiť napr. formou domácej úlohy; pred vlastným písaním diktátu ešte raz precvičiť „kľúčové „ slová buď ústnou formou alebo formou doplňovačky,

- tempo diktovania, ak je to možné ( v triede s menším počtom žiakov alebo s väčším počtom detí s poruchami učenia) prispôsobiť buď najpomalšiemu, alebo aspoň pomalším žiakom, chyby vzniknuté z nedostatku času (vynechávanie znamienok, písmen, zámeny písmen tvarovo podobných, nedodržanie tvarov písmen atď.) hodnotiť s toleranciou

- vynechať alebo aspoň obmedziť a potom veľmi tolerantne hodnotiť úlohy časovo limitované (tzv.

päťminútovky)

- pri spoločnej ústnej kontrole diktátu dať týmto deťom čo najväčší priestor, aby sme si overili ich znalosť gramatických pravidiel

- u dysgrafických detí brať do úvahy, že sa väčšinou príliš sústreďujú na kvalitu písma, a tak im nezostáva toľko času na odôvodnenie pravopisu – opäť vznikajú chyby z nedostatku času

- u detí so silnejšou formou dysortografie vo vyšších ročníkoch brať do úvahy, že nesprávna sluchová

diferenciácia slabík di-ti-ni/dy-ty-ny sťažuje určovanie písania i/y v slovách napr. podľa vzorov podstatných mien (hrad – hrady, žena – ženy, kosť – kosti) a prídavných mien (mladý, jarný...)

 

 

 

- oceniť u detí snahu o zvládnutie a aplikáciu pravopisných pravidiel aj keď výsledok nebýva niekedy tomuto úsiliu adekvátny. Deti so špecifickými poruchami učenia mávajú i tzv. znížený jazykový cit. V praxi to znamená, že sa dokážu naučiť základné pravopisné pravidlá, ale ich aplikácia na javy príbuzné a odvodené im už robí ťažkosti.

 

 

Opis, prepis

V tejto oblasti majú ťažkosti obzvlášť deti trpiace dyslexiou; dieťa si text, ktorý má opisovať alebo prepisovať, nesprávne a s ťažkosťami prečíta , a tým pádom aj nesprávne napíše. Aj tu sa prejavuje pomalé pracovné tempo týchto detí.

- je vhodné nenútiť dieťa za každú cenu napísať všetko (dopredu ho upozorniť, aby sa nesnažilo napísať čo najviac na úkor kvality)

- umožniť dieťaťu tiché predhováranie si (obzvlášť u detí s výraznými ťažkosťami v zrakovej diferenciácii a sluchovej analýze a syntéze

- kombinovať prepis s doplňovačkami, využiť pracovné listy a fólie

 

* uprednostňovať formu ústneho skúšania, v písomnom prejave voliť formu doplňovačiek

* opis a prepis častejšie kontrolovať preto, aby nedošlo k vzniku chýb vplyvom nesprávne prečítaného textu

 

 

Čítanie / slovenský jazyk, cudzí jazyk, ostatné predmety/

- Nevyvolávať dieťa k dlhému čítaniu nahlas pred celou triedou, ale nechať ho čítať len krátke jednoduchšie úseky textu; ak je v triede viac dyslektických detí, striedať ich v čítaní častejšie, po jednej - dvoch vetách

- k domácej príprave dávať dieťaťu len primeranú časť textu, napr. jeden dlhší odstavec alebo viac kratších

- nechať dieťaťu k dispozícii potrebné pomôcky (záložku, okienko na čítanie, tabuľku s abecedou ap.)

- tolerovať slabikovanie dyslektických detí, ktoré sú zaradené v ambulantnom nácviku, viesť ich k správnej technike čítania, odbúravať tzv. „dvojité čítanie“, kde si žiak dopredu prečíta slovo potichu pre seba a až potom ho vysloví nahlas

- to isté pri dlhých, ťažkých alebo cudzích slovách, ktoré aj deti s čiastočne kompenzovanou dyslexiou horšie zvládajú

- nekárať a netrestať dyslektické dieťa, ktoré sa horšie orientuje v texte a „nevie, kde ostatní čítajú“, keď je vyvolané, je nutné brať do úvahy, že tieto deti nemôžu stačiť tempu bežného čitateľa

- využívať čítanie vo dvojiciach – dyslektik s lepším čitateľom (lepší ho ťahá dopredu)

- pred vlastným čítaním vybrať z textu ťažké slová a precvičiť ich čítanie (niekedy je nutné nacvičiť aj výslovnosť), až potom nechať dieťa čítať celý text; naučiť dieťa a jeho rodičov rovnakou metódou postupovať pri domácej príprave. Hravou formou naučiť dieťa rýchlo sa orientovať v texte a poznávať určité slová.

 

 

Písanie

- dbať na správne sedenie pri písaní a držanie písacej potreby. Nesprávne návyky v tejto oblasti si niektoré deti prinášajú už z materských škôl a rodinného prostredia. Pri nástupe dieťaťa do základnej školy máme ešte možnosť tieto návyky ovplyvniť,

- zaraďovať podľa potreby uvoľňovacie cviky (pred i počas písania)

- dať k dispozícii násadku k správnemu držaniu písacieho náčinia, prípadne kornút k napomáhaniu jeho správneho sklonu,* na písanie používať písacie potreby, ktoré „nezadrhávajú“ po papieri, a ktoré nie sú príliš slabé na uchopenie.

- kvalitné plniace pero používať aspoň pri domácej príprave,využívať zošity alebo podložky s pomocnými linajkami, používať podložku na sklon písma

- diakritické znamienka doplňovať okamžite; dieťa s poruchou po napísaní celého slova nie je schopné ich doplniť , alebo ho to veľmi zdržuje, nenútiť dieťa ku každodennému dlhému prepisovaniu alebo dopisovaniu toho, čo nestihlo vypracovať; nechať ho napísať len to najdôležitejšie

 

 

 

 

 

- oceniť snahu dieťaťa, aj keď výsledok jeho práce nezodpovedá naším predstavám

- prejavovať zhovievavosť pri hodnotení písomného prejavu, zvlášť čo sa týka písmen tvarovo podobných,

ktoré bývajú často zamieňané (a-o, m-n, r-z, l-k, ap...), nedokonalých tvarov a smeru písmen a ich rozdielne

výšky a celkovo výrazne zníženej kvality písomného prejavu.

 

 

 

Ostatné predmety

Špecifické poruchy učenia tým, že postihujú prevažne oblasť čítania a písania, zasahujú nielen do oblasti slovenského jazyka, ale aj do všetkých vyučovacích predmetov, v ktorých sú tieto schopnosti používané. Preto je aj tu nutné využívať niektoré z metód tolerantného prístupu k týmto deťom.

 

* v písomných prejavoch voliť takú formu, aby stačila len krátka odpoveď (najlepšie testy s voľbou správnej odpovede, v písomných prácach využívať väčší typ písma napr. ariel 14)

 

* preferovať ústnu formu skúšania

 

* nenechávať dieťa písať dlhé zápisy, často také zápisy nie sú ani použiteľné k tomu, aby sa z nich dieťa učilo; využívať podčiarkovanie dôležitého v učebnici

 

* nehodnotiť chyby v písomnom prejave, ale len obsahovú správnosť odpovede

 

* prečítať, poprípade skontrolovať pochopenie zadania úlohy (napr. v matematike slovné úlohy), nehodnotiť chyby vzniknuté z nedokonalého prečítania textu,

 

* v matematike dávať pozor na zámeny tvarovo podobných alebo zrkadlovo obrátených číslic (napr. 6-9, 3-8) a na chyby vzniknuté z nedodržania správnej úpravy – napr. posun číslic pri sčítaní – odčítaní pod sebou (zvlášť u dysgrafikov); v týchto prípadoch skontrolovať nielen výsledok, ale aj správnosť postupu pri vypracovaní úlohy,

 

* v geometrii s toleranciou hodnotiť u dysgrafických detí nižšiu kvalitu rysovania

 

* brať do úvah, že niektoré dysgrafické deti môžu mať problémy aj vo výtvarnej a pracovnej výchove

 

* u dysgrafických detí je nutné tolerantne hodnotiť zníženú kvalitu písma v zápisoch v zošitoch aj v iných

predmetoch, než je slovenský jazyk, a to i na 2. stupni ZŠ,

 

* v predmetoch, kde je dyslektický žiak závislý na čítaní textu (dejepis, zemepis, prírodopis atď.), častejšie

kontrolovať pochopenie textu, vyznačovať dieťaťu len najdôležitejšie fakty a naučiť jeho i rodičov takto

postupovať pri domácej príprave; brať do úvahy, že sa učí skôr „sluchovou cestou“ (pre domácu prípravu

možnosť použitia diktafónov, magnetofónov...),

 

* vo výuke cudzích jazykov preferovať už vyššie zmienenú „sluchovú cestu“, sústrediť sa na ústne zvládnutie

slovnej zásoby základných fráz

 

* uvedomiť si, že aj keď sa špecifické poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia, dysortografia) úzko týkajú hlavne

slovenského jazyka, prelínajú sa všetkými ostatnými vyučovacími predmetmi a aj celým životom týchto detí.

 

 Uvedených metód tolerancie a práce s deťmi s poruchami učenia je veľa, niekedy sa môžu zdať pre učiteľa príliš náročné, ale väčšina je v praxi vyskúšaná a mnohé z nich sa s úspechom používajú pri práci v dyslektických triedach. Sú to v podstate doporučené prístupy k týmto deťom a záleží na učiteľovi, ktoré formy práce mu budú vyhovovať a použije ich pre svojich žiakov. Nemusí samozrejme používať všetky uvedené metódy, vždy je nutný individuálny prístup k dieťaťu a individualizácia metód. Len pri formálnom prístupe k dieťaťu so špecifickou poruchou učenia

nenastane u dieťaťa obrat k lepšiemu. Premyslený, špecializovaný a individualizovaný prístup k dieťaťu sa vždy vyplatí.

Spracovala: Mgr.Jana Ellerová, špeciálny pedagóg z materiálov OPPP Nitra

Toto je Váš text, môžete ho kedykoľvek zmeniť.